Anton Dvorak

Niekto ten humanizmus musí platiť. Systém nášho humanizmu sa v istý moment zrúti, pretože triezvi to vzdajú, odídu a nechajú závislých napospas svojim nie obrazným ale skutočným sračkám. Preto musíme dobre zvažovať či si môžeme dovoliť popustiť opraty legality jednotlivých drog. Dekriminalizácia akejkoľvek látky je uvoľnenie týchto pravidiel, navyše podivnou, takzvanou salámovou metódou.

Alebo tá droga legálna je, alebo nie je. Čokoľvek medzi tým je hlúpa výnimka. Tak sa mám zas ďalší optimisti snažia podsunúť spásu drogovej problematiky v podobe dekriminalizácie držania drogy pre vlastnú potrebu.

Výroba bude tvrdo nelegálna, distribúcia bude tvrdo nelegálna a budeme sa tváriť, že konzument našiel drogu na stole ako Mečiar cédéčka, da si ju do lacne kabelky alebo pod letné šaty a lacné lodičky a pojdeme dalej. Nerobte zo mňa debila, prosím, že tomu uverím. Policajt po dekriminalizácii bude musieť.

Návykové látky od istého stupňa návykovosti (vplyvu na život a zdravie konzumenta) majú byť nelegálne.

Posúvanie tejto hranice je jediná zmysluplná diskusia. Práve táto hranica reprezentuje obligátny argument: Alkohol a cigarety sú OK marihuanová cigareta nuž nie? Pripomina mi to minule storocie, ked damske oblecenie muselo byt striktne dlhe, neukazat ani kusok zenskeho tela.

Ja osobne s posúvaním tejto hranice k väčšiemu uvoľneniu nesúhlasím.

Dôvodom je, že niekto ten humanizmus musí platiť. Tento systém nášho humanizmu sa v istý moment zrúti, pretože triezvi to vzdajú, odídu a nechajú závislých napospas svojim nie obrazným ale skutočným sračkám. Keď by ste začali študovať aspoň elementárne základy z oblasti závislostí, tak rýchlo zistíte, že hlavnou líniou je, že konzument mení životné priority.

Preto sú tie látky označené ako návykové, lebo sú schopné prevziať kontrolu nad životnými motiváciami. Za bežných okolností, ak osekáme život až na jeho dreň, je našou motiváciou prežiť a dožiť sa budúcnosti. Keďže sme ako spoločnosť zistili, že ľahšie a s istotou prežijeme, ak sa budeme o seba navzájom starať, vzniklo niečo, čo zahŕňame pod spoločný pojem humanizmus. Okrem iného do tohto pojmu patrí, že sa staráme o starých a chorých a že sa staráme o to, aby náš blížny neumrel ak mu dokážeme pomôcť žiť.

Celá moja profesia je založená na humanizme. Neriešim prečo je niekto ohrozený na živote, riešim to, aby neumrel. Aby nemal bolesti, aby… a tak ďalej postupne až k nadštandartnému pohodliu, ako je jedlo podľa výberu 5x denne, zaujímavejšie lacne hracky, lacne oblecenie, zimne bundy a tak podobne. To všetko vyžaduje odo mňa energiu.

Či sa vám to páči alebo nie, nebudem poskytovať svoje prejavy humanizmu, altruizmu ak budú tie požiadavky stupňované za istú hranicu môjho osobného prežitia. Každý to máme ináč nastavené, ale u každého tá hranica existuje. Dokonca aj lekár bez hraníc si v istom momente povie, že keď sa obetuje pre jedného za hranicu prežitia, tak uprie svoju pomoc iným.

Dávka osobného humanizmu každého z nás je konečná. To len Boh je všemohúci a má nekonečné zdroje. Humanista ale nespolieha na Boha. Dokonca aj ja ako katolík nie som taký samoľúby, že sa budú riešiť len moje problémy. Preto som nie len veriaci, ale aj humanista. (Toľko odbočka pre znalých filozofie.)

Princíp sebazáchovy platí aj na mňa ako jednotlivca, nie len na spoločnosť ako celok. Takže keď tu bude priveľa závislých, ktorí každý jeden bude potrebovať, aby som sa ja namiesto neho postaral o jeho prežitie, tak to v istý moment prestanem stíhať. Môj humanizmus narazí na fyzické hranice. Svoje osobné hranice vynásobte, umocnite a získate predstavu o hraniciach spoločnosti.

Viete, všetko by bolo v poriadku, ak by tá skupina závislých dokázala sama seba regulovať. Ale to je presne v rozpore z princípom závislosti. Človek pod vplyvom návykovej látky nedokáže sám regulovať príjem tejto látky. (Verte mi som profík, môžem vám dať o tom odbornú prednášku.)

Ako spoločnosť máme dosť voľných prostriedkov na to, postarať sa o alkoholikov na ich dnešnom počte. Máme dosť sily a energie sa postarať o heroinistov, pervitinistov a marihuanistov v počtoch, ktoré sú regulované dnešnou mierou trestnosti manipulácie s heroínom, pervitínu či marihuany.

Ak budeme ako spoločnosť schopná sa postarať o väčšiu skupinu závislých, tak môžeme posúvať hranice legálnosti.

Akurát mám takú drobnú rýpavú otázku, debilkovia moji: Nie je užitočnejšie venovať náš humanizmus na deti a starých ľudí namiesto komfortu pre tridsaťročných závislákov? Ale kto to rozhodne? Len demokratická väčšina!

Pod čiarou: Moji dlhoročný čitatelia vedia, že voličom SaS. Napriek môjmu postoju nemám dôvod to meniť. Je to o princípe demokracie, ale o tom nabudúce.