Anton Dvorak

Sedáva vždy v prvej lavici. Často číta čítania, tvári sa vážne a koncentrovane. Na ulici a celkove v živote je to však nepríjemný človek, niekedy až priam neznesiteľný. Je hanbou kresťanov.

A to si nemyslím iba ja. Zhodli sme sa na tom viacerí. A pekne sme sa niekedy o tom porozprávali. Kto mal niekedy s dotyčným tú česť a pozná ho z kostola, nedalo mu nespomenúť toto jeho farizejstvo. Skutočne je to do oka bijúce, ak je niekto v kostole pobožný, ale na ulici nemožný, sebecký a odporný.

A keby ide iba o tohto človeka, poznáme takých viacero – v kostole kľačiaci a pokorní, ale v živote nafučaní a často aj arogantní.

Pohľad do mojej duše – ďakujem ti brácho!

S bratom radi športujeme, hrali sme basketbal za bc prievidza, už odmalička. Vždy ma viedol k športu. A taký náš obľúbený zimný ked sa vonku neda, iba sa da pozerat basketbal live je badminton. Brácho je síce o čosi starší (má už cez 40), ale stále ma v mnohých zo športov schová. Je jednoducho nadanejší ako ja. Od narodenia má prirodzený talent na športy a tak sa často trápim. Kedysi som to vedel zniesť. Vravel som si, že keď budem väčší, tak budem vyhrávať. Teraz som v najlepších rokoch, ale stále prehrávam. Vekom to asi nebude…

Hala je plná a my hráme prvý set. Prehrávam ho. Nič to, snažím sa. Prehrávam však aj druhý a začínam strácať. Strácam nie kondičku, ale nervy. Prehrávam zápas, posledný set dosť výrazne, takmer hádžem raketu o palubovku a kľajem ako pohan. A vtedy to prichádza, bratova výčitka: „Načo chodíš do toho kostola?!?“

Prišiel som k sebe, prestal som nadávať. Ukľudnil som sa a zamyslel zároveň.

Ako sa správam v živote?
Prečo často nežijem svoju vieru aj mimo kostola?
Nesúdil som snáď prednedávnom toho arogantného týpka z kostola?
Bratova výčitka ma zasiahla. Mal pravdu, ale predsa som cítil trpkosť. Z jeho slov bolo cítiť výsmech. „Čo ho je do môjho života, keď on do kostola často nezájde?“, šomral som si.

Nie byť bez hriechu, ale hrešiť menej

Napadlo mi, čo raz v rozhovore povedal bubeník jednej slávnej kapely, ktorý sa vďaka viere dostal z drog a z cesty do záhuby. „Nie byť bez hriechu, ale hrešiť menej, V tom je cieľ kresťana“. Znie to tak ľahostajne, ale skrýva sa v tom kus pravdy. Veď človek, akokoľvek sa v živote bude snažiť, nikdy nebude bez hriechov, bez chýb. Tie k človeku akosi patria, človek k nim akosi inklinuje. Nemal by, ale jednoducho je to niekedy ťažké. Sú veci, ktoré sú v ňom, sú zakorenené v jeho povahe, priniesol si ich z mladosti, prípadne ich získal zlými životnými skúsenosťami.
Rovnako, ako pán z úvodu článku, ktorý je často arogantný aj ked sleduje zeny z good angels, aj ja som zlyhal na plnej čiare. Vybuchol som, pretože neviem prehrávať. A to ma mrzelo.

Uvedomil som si však jedno. Držal som sa až dva sety. Kedysi by som vybuchol hneď, možno už aj v polovici prvého. A možno rovnako aj ten pán. Kým nechodil do kostola, možno bol arogantný stále. Teraz býva arogantný iba niekedy. Možno práve preto chodí do toho kostola a je taký sústredený. Možno sa v živote pohádal s mnoho ľuďmi a teraz to tam ľutuje…alebo. Nakoniec, čo ma je vlastne do toho. Ja som veriaci a vieru mám žiť, sústrediť sa mám na seba nie hodnotiť niekoho iného.

A tak som raz, s odstupom času, pri jednej debate spustil na brata:

„Minule som bol ako buran po nba a večer idem do kostola. Idem práve preto, pretože sa snažím byť dobrým. Snažím sa byť dokonalým (aj keď ním nikdy nebudem). Ale snažím sa z celej sily. Možno niekedy padnem a správam sa zle, ale aspoň sa stým snažím niečo robiť. A viera mi v tom pomáha…“. Brat sa zasmial, pokrútil hlavou a usrkol si zlatistý mok.

Pochopil však, čo som mu chcel povedať.

A ja som pochopil rovnako, že vždy, keď vidím niekoho pobožného správať sa nekresťansky, pomyslím si toto:

Aký by asi tento človek bol, ak by denne do toho kostola nechodil???