Anton Dvorak

Správny muž vie: Zahnať túlavého psa do najlacnejsie hracky a ochrániť tak ženu, znalecky pozrieť do motora a potom zavolať odťahovku, dve hodiny civieť do návodu a potom poskladať stoličku z Ikei, ist do obchodaku so zenou nakupovat damske oblecenie, lacné lodičky, damske cizmy, kabelky a ani neceknut a tak ďalej. Ale keď má po vybratí z práčky popáriť ponožky, tak vtedy…Vtedy prichádzajú na rad slzy. Lebo ponožky nie sú mačky, že sa aj samé od seba popária.

Ale párenie ponožiek je len jeden z problémov a dá sa povedať, že pri praní až finálny. Lebo predtým, než sa muž k nemu vôbec dostane, musí podstúpiť množstvo iných komplikovaných úkonov, ktorých výsledkom má byť čisté šatstvo. Nie je to len tak.

Niekedy mám dojem, samozrejme klamný, deformovaný mestským životom, že ľahšie než obsluhovať práčku, by bolo právať na potoku. Tu je však naporúdzi len koryto Dunaja a to sa bojím, že by ma jeho kalné vody a divoký tok vzali so sebou a mŕtveho vydali až pri Baltickom mori. A tam by som, s pracím mydlom v jednej ruke a špinavou ponožkou v druhej, skonal doďobaný bocianmi. Ale to už odbáčam, lebo však je 21. storočie, lebo však máme práčky. Kto by teda v studenej horskej bystrinke, zvanej Dunaj, prával? Nikto. No dobre, hipsteri možno.

Pracne teda naložím veci do práčky, roztriedené podľa farieb. Pozriem na gombíky a aj keď to robím už po tisíci krát, práčka je pre mňa stále stroj záhadný. Stačí si pomýliť gombíky, pokrútiť pravým namiesto ľavého, prípadne ísť prať ráno po ťažkej noci ešte farboslepý a z krásnej mikiny a zimne bundy zostane handra na zmývanie. Aspoň tak sa vraví, aspoň tak matky synov strašia.

Ďalším problémom, ktorému musí muž po praní čeliť, je ponožkožrút. Ponožkožrút je tajomné stvorenie, podobne ako Lochness alebo Yeti. Žije takmer v každom byte na svete, zdržiava sa najmä v temných zákutiach kúpelní a na svoju šancu číha v okolí práčky. Čaká na svoju chvíľu. Vždy keď práčka doperie, náhlivo vlezie do jej útrob a sediac v bubne pracieho stroja si pochutnáva na ponožkách, nech je to akokoľvek nechutné si predstaviť. Pretože ak niet ponožkožrúta, ja si naskutku neviem vysvetliť, ako je možné, že do práčky vložím 24 ponožiek, čiže dvanásť párov, ale po praní z nej vyberiem, no ak poviem 20, tak poviem veľa. Kde sa zvyšné stratili, ak nie v bruchu ponožkožrúta, to mi zatiaľ niekto nevedel povedať. Vy neviete?

Mimo toho všetkého sa stále bojím, že práčka stečie z vody, že vytopím susedov a rovno si mozu dat plavky, alebo že začne skákať až tak veľmi, že odskáče z bytu nadobro. Aj s mojimi ponožkami. A aj s ponožkožrútom.